Život s depresiou: Budem tam, ach počkaj, nie.

Depresia .. Je to najničivejšia tichá choroba. Niektoré dni som tu so zvonmi, ktoré robia tequilové výstrely a tancujú, a iné dni som v posteli pod prikrývkou a som ochotný zomrieť. Proste zaspať a nikdy sa nebudiť. Nie doslova robením záberov z tequily, ale viete, čo tým myslím. Šťastné a hovno. Tých dní je málo a v poslednej dobe je dosť ďaleko, nikdy som nebol celý život taký unavený. Len nemôžem dosť spať.

A potom sú dni, ktoré by som si prial, aby som mal priateľov. Priatelia, s ktorými sa môžem stretnúť, a potom si myslím, že nie, nemôžem mať priateľov, pretože priatelia majú veľa práce a väčšinou sa chcem len dostať z práce domov a schovať sa. Spať. A potom si myslím, že sa niekto musí o mňa dostatočne starať, aby pochopil, že nemôžem vždy riešiť to, že som okolo ľudí, ale nikto to nechápe. Pretože to nie je normálne, v očiach spoločnosti. Jeden deň byť úplným samotárom a chcieť spať celý deň a ďalší sa chcieť socializovať a rozprávať.

Malý rozhovor je najhoršia vec, nenávidím malý rozhovor. Nezmyselné chatovanie s ľuďmi, ktorých už nikdy neuvidíte, ľudí, ktorým na vás nezáleží. Mám nízku toleranciu voči hovadinám. Len mi povedz, čo odo mňa potrebuješ, a odpoviem ti zle. Nechoď s tým, ale dúfal som v to alebo v to, že som zvedavý. Možeš to urobiť? Máš toto? Dostaňte sa k veci a rýchlo. Ako to volajú? Zlý, hrubý, temperamentný? Hovorím tomu, že život je krátky, strávte ho rozhovorom s ľuďmi, s ktorými sa chcete vlastne rozprávať.
Nie je to tým, že by som nechcel spoznávať nových ľudí, nie že by mi nezáležalo na ostatných, veľmi mi záleží. Len nie som schopný veľa ľudskej interakcie. Robí to osamelý život, keď si taký a nikto ti nerozumie. Ľudia si myslia, že ste neslušní a neobťažujú vás. Keď som v skutočnosti Som osamelý, srdce útrpne osamelý a túžim po tom, aby ma niekto v zlých dňoch len chytil za ruku a povedal, že je to v poriadku, nemusíš povedať nič, chápem.

Radšej poviem veci, na ktorých záleží, a starám sa o tých pár vybraných ľudí, ktorým na mne záleží. Myslím si, že kvalita nad kvantitou. Počuli ste niekedy toto príslovie? V niektorých situáciách to má dokonalý zmysel. Rovnako ako v tomto prípade s ľuďmi a časom a životom a dychom. Ale potom, keď príde na nachos, dobre ... uspokojím sa s kvantitou nad kvalitou, haha.

Ale vážne existujú ľudia, ktorí berú také veci príliš osobne. Akože, mrcha, nechce so mnou hovoriť, počúvaj, čo dnes hovorím. A vôbec to nie je, je to len to, že v tých dňoch mi je jedno, čo si myslím, je mi jedno, čo musím povedať, bez ohľadu na nikoho iného. A nejde o niečo, čo by sa dalo vypnúť. Ľudia často hovoria, že z toho jednoducho vylomíte, človeku sa s vami nič nestalo. Ale až do tých démonov, temní depresívni démoni žili vo vašej hlave a na vašom srdci nejaký čas, nikdy nebudete poznať ten pocit. A sú ťažké, fyzicky ťažké. Predstavte si, že máte nepriestrelnú vestu a pevnú stláčanie, musíte chodiť a rozprávať sa s ľuďmi a pokračovať v bežný deň s vestou, ktorá sa s pribúdajúcim dňom sťahuje. Nemôžeš, nemôžeš.

Nie je to tým, že by som nechcel získať viac priateľov, ale že sa nemôžem postarať ani o priateľov, ktorých mám teraz. 1 alebo 2. Niektorí ľudia jednoducho nie sú schopní mať okolo seba veľa ľudí. Niektoré dni si myslím, že by nebolo fajn mať obrovskú základňu priateľstva, poznáte ľudí, s ktorými máte naozaj spoločné veci. A potom si myslím, že nie, pretože som schopný byť tam iba niekedy a inokedy sa musím stiahnuť do svojej temnej diery, aby som sa dostal späť. Je toľko dní „dole“, že keď sú dni „hore“, je príliš veľa na doťahovanie ľudí, ktorí už sú tam. Ľudia, ktorí sa o to starajú. Ukázať im, že ich vidíte a vážite si ich. Na nových ľudí nie je čas. A tak si vystačíte s ľuďmi, ktorých v určitom zmysle máte. Či už im na vás skutočne záleží alebo nie. Len nie je čas na hľadanie nových ľudí. Ľudia sú tvrdá práca.

Sakra, musím toho veľa žiť a myslím tým veľa. Nie som bohatý na peniaze, ale som bohatý na rodinu. Mám 2 úžasne šťastné deti (väčšinou) a matku, ktorá pre mňa znamená svet. Moja mama je moja najlepšia priateľka, a tým myslím, že jej môžem povedať čokoľvek, opýtať sa jej na čokoľvek, nie sú u nás držané bary. Manžel, ktorý niekedy rozumie. Nehovorím, že v zlom zmysle ho veľmi milujem, je to ťažké pochopiť, tak, ako to cítim. Rozumiem. 2 bratia, ktorých už sotva vidím, ale keď ich vidím, mám ich veľmi rád, pretože mi obidve v niečom pripomínajú môjho otca. Obaja majú zmysel pre humor pre mojich otcov. Niektoré dni, v dobré dni aj ja. A to sa mi veľmi páči. Ale potom sú dni, keď nemám žiadny humor, keď mi na hrudi sedí temný démon, ktorý ma núti nahlas plakať ako malé dieťa. Nekontrolovateľne vzlykať a nič a nikto to nedokáže odísť. Iba spať. Démoni mi nerobia starosti, keď spím. Som teda sám, môžem zavrieť oči a zavrieť ich.

A aby som to teda zhrnul, niektoré dni si hovorím, že tam budem, budem prítomný. A potom príde tma a ja nemôžem, fyzicky tam nemôžem byť. A je mi ľúto. Je mi ľúto všetkých ľudí v mojom živote, ktorých sa to týka. Prepáč.

Ľuďom, ktorým na mne záleží, vedia, že ma zlomili a stále to majú sakra. Viem, kto ste, a milujem vás za to a zaslúžite si, aby ste sa cítili milovaní späť, ale nemôžem. Vedzte, prosím, že keď budem môcť, urobím to.

Cítim sa sám takto? Cíti to ešte niekto?

mám sa bozkávať na druhé rande