Iba rýchly rachot
Mojím počiatočným dôvodom pri vytváraní tohto blogu bolo pomôcť ľuďom pochopiť druh problémov v oblasti duševného zdravia, s ktorými zápasím, a tiež ich informovať o ďalších druhoch zápasov o duševné zdravie. Chcel som pomôcť ľuďom pochopiť, že nie sú sami. Existujú ľudia, ktorí rozumejú tomu, ako sa cítite. A úplne ma dojali niektoré odpovede, ktoré som dostal zo svojich blogov o niektorých mojich vlastných bojoch. Som tak dojatá tými, ktorí sa so mnou podelili aj o svoje príbehy. Som skutočne vďačný za správy od ostatných ľudí. Som poctený.
Bolo to pre mňa posledných pár týždňov drsných. Bojoval som s prijatím toho, kým som, a s prijatím svojich bojov o duševné zdravie. Viem, že nemôžem kontrolovať výkyvy nálady alebo nežiaduce myšlienky. Môžem s nimi iba bojovať a prežiť. V poslednej dobe však kráčam veľmi, veľmi tenkou čiarou. V skutočnosti som nedávno prežil pokus o samovraždu.
V predchádzajúcom príspevku som sa zmienil o svojej „šťastnej knihe“…. poviem ti, ze mi to neustale zachranovalo zivot. Číre vedieť to otvoriť a prečítať si, čo mi ľudia povedali, alebo vidieť obrázky ľudí, ktorí sa o mňa starajú, pomáha. Je smutné, že to jednoducho nestačilo, keď ma ten pokles depresie prefackal po tvári a prinútil ma ísť dolu temným tunelom.
Bol to pre mňa boj s vyvážením nálad a toho, čo musím urobiť. Sme na konci semestra, čo znamená stres. Mal som také šťastie, že som mal takú skvelú skupinu profesorov, ktorí rozumejú mojej situácii. Pracujú so mnou, keď sú schopní, aj keď sa cítim úplne príšerne, keď potrebujem predĺženie alebo si len tak pokecám. Tiež som zápasil s prijatím toho, že nedokážem ovládať svoje emócie. Sú dni, keď sa šťastná proste nestane. Mal som šťastie na časť podpornej skupiny, ktorú mám. Nespochybňujú moje nálady ani mi nehovoria, aby som sa len rozveselil. Podporujú ma.
Môj terapeut a ja sme nedávno začali znova skúmať techniky všímavosti. Už som to spomínal, ale bolo to pre mňa veľmi užitočné. Existuje celý rad rôznych cvičení, pomocou ktorých si môžete pomôcť. Dychové techniky mi pomáhajú iba počas určitých situácií, inokedy ma však tlačia cez okraj, takže nekontrolovateľne plačem. Našli sme však jednu o súcite so sebou, o ktorej chcem hovoriť. Nie veľa z nás prejavuje súcit so sebou. Ako opísal môj terapeut, máme tendenciu hovoriť sami so sebou spôsobmi, ktoré by zranili niekoho iného, keby sme s nimi hovorili týmto spôsobom. Prečo si teda takto ubližujeme? Viem, že absolútne nerád ubližujem niekomu inému, ale nemám problém povedať si, že som príliš tučný, nezaslúžim si žiť, som bremenom pre všetkých. Keby som to povedal niekomu inému, cítil by som sa zo seba znechutený. Prečo sme teda iní? Bolo mi dané cvičenie, ktoré mi pomohlo zvážiť, aby som k sebe hovoril súcitnejšie. Pravdaže, nejde o zázračnú opravu. Nepomohlo mi to prestať rezať a nepomohlo mi to uvedomiť si, že nie som záťažou pre ľudí. Pomohlo mi to však dať si kredit v situáciách, ktoré sú naozaj ťažké. Keď sú hodiny stresujúce a nemôžem zvládnuť všetky domáce úlohy, urobila som to najlepšie, čo dokážem ... Nemôžem byť superžena a zvládnuť všetko naraz.
Bolo to pre mňa akýmsi otváračom očí.
Pri zmene predmetu som tiež zápasil so snahou oceniť každého v mojom živote a dať mu výhodu v podobe pochybností, že sa o mňa skutočne stará. „Šťastná kniha“ funguje, ale prechádzam fázami, v ktorých mám pocit, že to vlastne musím povedz moja podporná skupina, ako veľmi pre mňa znamenajú, alebo som za ne nesmierne vďačný. Stretol som sa s tým druhý deň na Facebooku:
Brittni Darras doplnené 2 nové fotografie . 24. mája 2016 · Colorado Springs, CO ·
Pred dvoma mesiacmi som sa prvýkrát rozplakala počas konferencií rodičov a učiteľov. Mama študenta, ktorého učím dva roky, sa objavila pri mojom stole s lisout učiteľov jej dcéry. Každý z nich mal vedľa seba napísané „áno“ alebo „nie“. Moje meno malo vedľa seba „áno“, takže mi vysvetlila dôvod dlhodobej neprítomnosti svojej dcéry. Jej dcéra - priateľská, inteligentná, krásna, vedená, mladá žena - nielenže plánovala spáchať samovraždu, ale bola pri tom aj sama, keď polícia dostala správu Safe 2 Tell, vtrhla do nej a zastavila ju. Zrušila svoje účty na sociálnych sieťach a nechala listy na rozlúčku, že je pripravená opustiť svet. Keď jej mama sedela oproti mne, obom nám stekali slzy po tvári. Cítila som sa bezmocná a požiadala som, či by som mohla napísať svojej študentke list, ktorý by jej mal byť doručený v nemocnici, ktorá povedala, že jej dcéra by to bola rada. Moja študentka dostala list, ktorý jej mama povedala, že jej dcéra plakala, obrátila sa k svojej matke a povedala: „Ako mohol niekto o mne povedať také pekné veci? Nemyslel som si, že mi niekto bude chýbať, keby som bol preč. “ Uvedomil som si, že som príliš blízko k tomu, aby som stratil ďalšieho študenta k samovražde. Nasledujúce 2 mesiace som strávil písaním kariet všetkým svojim študentom - vyše 100 z nich - a každému hovoril, čo je na ňom zvláštne a jedinečné. Samovražda sa stáva čoraz častejšou a nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že je to priamy výsledok tlaku, ktorý na tieto deti vyvíjame - aby boli úspešní, zapadali do seba, boli najlepší vo svojej triede / športe /atď. Musíme si uvedomiť, že každá ľudská bytosť je jedinečná, a tým je osobitná. Namiesto toho, aby sme sa to snažili zmeniť, musíme to prijať, pretože spoločne môžeme dosiahnuť zmenu a môžeme zachrániť životy! #povedomie o samovražde
Je to trochu zastarané, ale čítanie tohto príbehu sa ma naozaj dotklo. Odpoveď dievčaťa na to, že som dostala list od svojej učiteľky, sa ma skutočne dotkla a ja som sa s jej odpoveďou skutočne spojil. Stále si hovorím, že by mi nikto nechýbal, nikoho by to nezaujímalo ... a viem, že nie som jediný, kto sa tak niekedy cíti. Každý deň s úžasom čítam príbeh alebo čítam komentár na svojom blogu a uvedomujem si, že NIE SOM SÁM. Rovnako to cítia aj ostatní.
Myšlienku tohto učiteľa som sa rozhodol požičať pre vlastnú potrebu. Ako môj malý projekt, okrem „šťastnej knihy“, napíšem list ľuďom, ktorí ma podporili. Predpokladám, že bývam emotívnejší človek a neustále ďakujem všetkým okolo. Dobre, takže som veľmi emotívny. A mám tendenciu upínať sa na dôležité spomienky, akoby som ich stratil. Ale som prekvapený každé ráno, keď sa zobudím, že som to zvládol. A v mojom živote sú ľudia, ktorí mi pomohli. Som si istý, že väčšina z nich ma videla prichádzať alebo videla môj text a pomyslela si: „ach bože, už zase nie ona!“ (Rád by som si myslel, že to tak nie je, ale som dosť veľká záťaž). Takže som premýšľal o tom, ako im môžem poďakovať. A toto je perfektný nápad. Ľudia nepočujú dosť informácií, o ktoré sa starajú. Počujem to tak málo, že som musel robiť „šťastnú knihu“, aby som si spomenul na starostlivosť ľudí.
A nikdy nevieš. Možno práve to, že niekoho počúva, je jediná vec, ktorá toho človeka zachráni.
