Verbiage úzkosti
Už som písal o sile hovoreného slova. Chcem hovoriť o slovách, ktoré niektorí z nás používajú a ktoré obmedzujú a udržujú nás v úzkostnom myslení.
Všetci sme niekedy čelili poníženiu. Vyjadrili sme pozorovanie alebo názor a povedali nám, že je nesprávne. Volali nás hlúpi, doberali sme si, ako sme sa mýlili. Mnoho z nás sa s tým stretáva na detskom ihrisku v škole, keď sme boli mladší. To sa stáva takmer každému. Niektorí z nás išli domov pre pohodlie alebo podporu, len aby čelili ešte väčšej kritike. Rokmi, keď čelíte hanbe a pocitu nízkej vlastnej hodnoty, sa začnete cítiť previnilo tým, kým ste. Cítite, akoby ste zlyhali vo svojej rodine aj v sebe. Cítite sa bezcenní, a aj keď to nie je pravda, ľudia sa k vám začnú správať, akoby ste boli bezcenní. Začnú s vami používať slová ako „to je dosť dobré“ alebo „Neviem, či to zvládneš“. Po chvíli si tieto slová poviete sami a prestane vám chýbať váš potenciál. Na mnoho rokov som si nedovolil zvýšiť plat, prevziať viac zodpovednosti, byť v zdravých vzťahoch a mať pozitívny pohľad na život. Mal som pocit, akoby som si tie veci nezaslúžil a zase to vo mne vyvolalo veľa nepokojov. Mal som vyvinuté samoregulačné správanie a samoregulačnú slovnú zásobu.
