Osamelosť vs. osamelý ...
Mnohí chcú zdôrazniť rozdiel v týchto dvoch konceptoch, a hoci v zásade súhlasím s myšlienkou, že mi bude vyhovovať moja vlastná predstava o mne a mojej vlastnej spoločnosti, som tu už roky vo vzťahoch. S mojou vlastnou spoločnosťou mi je už dlhšie dobre. Nevadí mi tráviť čas sám. Nemám problém tráviť čas výskumom, čítaním, sledovaním vlastných programov, učením sa, cvičením, úpravou vlastného stravovania, všetko je celkom v poriadku bez prítomnosti alebo pomoci druhého.
Ale povedzme si to na rovinu. Všetci chceme spojenie. Z praktických dôvodov nepotrebujem ostatných vo svojom okolí. Som dokonale schopný platiť svoje účty a starať sa o každodenné potreby svojej domácnosti. Môžem sa o seba postarať. To neznamená, že si neprajem spoločnosť v neskorých večerných hodinách. Prajem spoločnosti niekoho, kto nemá záujem starať sa o svoje ego a svoje financie. Ja sa postarám o svoje, ty sa postaraj o svoje. Chcem niekoho, kto sa zaujíma o moju spoločnosť a iba o moju spoločnosť. Aké by to bolo? Možno som to mal v minulosti a nebol som schopný to uznať alebo oceniť. Nie som si istý.
V mojom veku sú ľudia tak často poznačení jazvami ich predchádzajúcich vzťahov. Viem, že nie som iný. Napriek tomu sa zdá, že mnohých zaujíma iba ochrana pred možným podvodom, kukadlom. Je to všetko, čím sme sa stali? Známky vzájomných obáv, keď sa nachádzame v našich malých líščích dierach bezpečia a starostí?
Možno si myslíte, že sa mi ľahko hovorí, pretože toho nesmiem mať veľa. Vlastne mám na starosti celé svoje živobytie a na každého jednotlivca sa pozerám s maximálnymi obavami a obavami. A napriek tomu chcem niečo iné. Chcem niekoho, kto by mohol byť ochotný využiť šancu len na to, že bude existovať s niekým iným, porozumieť tomu, kto sú, a zistiť, či životy môžu nejakým spôsobom nájsť spojenie.
Málokedy sa zdá, že to je to, čo chce iný. Alebo to môžu chcieť so mnou a ja sa nemôžem ocitnúť priťahovaný, alebo ak ma priťahujú, nechcú to mať so sebou. Hovorí to niečo o mne alebo všeobecne o ľuďoch? Starý syndróm svinstva „chceme, čo nemôžeme“. Som taký typický, že nemôžem nájsť spôsob, ako chcieť to, čo je pre mňa dobré? Čerpám k sebe iba to, čo si myslím, že si zaslúžim, čo je zlomené, nezainteresované alebo povrchné? Možno som mal prelomené aspekty, ale ja nie som ten zvyšok. Mám v sebe silu. Mám liečivé schopnosti.
Zaujíma ma rast a posun vpred. Chcem pochopiť, čo to všetko znamená a moje miesto v tejto krátkej existencii. Chcem nájsť spojenie s ostatnými, ktoré je zmysluplné a napĺňa. A napriek tomu sa ocitám ako pustovník, pretože iní ma často unavujú. Potreby ostatných veľmi váhajú a som si istý, ako vytyčiť zdravé hranice, aby som sa nenechal nasať tak ďaleko, že by som stratil sám seba.
Mám mačku, ktorá sa plazí hore na mojej hrudi a hundre dole, olizuje si bradu a ticho vrčí. Zdá sa, že vie a rozumie svojmu účelu. Vie, že je spokojná, posadí sa na stĺp plotu, aby sledovala činnosť v susednom poli, a potom príde dovnútra, aby sa pohodlne schúlila vedľa mňa. Rád by som ju antropomorfizoval a myslel si, že by mohla hľadať moju spoločnosť pre ňu a pre moju ľahkosť, ale nechcem na ňu premietať svoje problémy. Prudí o niečo hlasnejšie, keď ju pohladkám a poškriabem po hlave, ale je to preto, že ju ráno kŕmim, alebo preto, že si moju spoločnosť skutočne užíva?
Mám milého, ustráchaného, nervózneho záchranárskeho psa, ktorý sa rád stočí na nohu postele, aby som spal, či už som v posteli alebo som na chvíľu odišiel z domu. Rád by som si myslel, že je to preto, že som zdrojom pohodlia, a keďže ma sleduje z miestnosti do miestnosti, nemyslím si, že som ďaleko. Aj keď zbožňujem týchto dvoch a ich samostatnejších sesterských psov, spojenie spĺňa niektoré moje potreby, ale nie všetky.
Niektoré knihy, ktoré som prečítal, naznačujú, že to znamená, že sa nemôžem spoliehať na svoju obživu alebo rast. Keby len vedeli, aké úrovne som tento rok narástol. Keby len vedeli, pre čo som pracoval, a snažím sa ich dosiahnuť pomocou troch nových kariér, robili som všetko sám a bez skutočnej podpory, ktorá nebola väčšinou interná. Keby len poznali knihy a myšlienkové pochody, ktoré sa pokúšam vyniesť zo zeme a zo seba.
Je to preto, že som introvert? Je to preto, že som zaviazaný a odhodlaný preukázať svoju nezávislosť? Je to preto, že som príliš tvrdohlavý a zostúpim v plameňoch? Nie som si ešte istý. Oslovím niektorých, ale majú svoje vlastné životy a problémy, s ktorými môžu pracovať a riešiť ich. Nemôžu ma osloviť, iba ak sú obmedzené.
A tak po ďalšom dni práce a písania, štúdia a pokusov o nájdenie tichého pôžitku zo slov, nápadov, pokojného jedla, niekoľkých hovorených slov na pozdrav s iným a tepla tvorov na posteli a na mojich hrudník, musím byť spokojný. Musím vidieť, že to je miesto, kde by som v tejto chvíli a čase mal byť, aj keď by som si možno želal niečo iné.
Musím byť…
čo robiť, keď ti chýba tvoj priateľ
