Život môže vytvoriť strach aj na strane úzkosti

Strach, úzkosť, tma, sám, všetky tieto slová vyvolávajú pocit paniky. Čo je to za strach, ktorý je taký ochromujúci? Ani strach nie je v skutočnosti jedinečnou ľudskou emóciou, u zvierat bolo zdokumentované, že zažívajú strach. Strach nás ženie bojovať, lietať alebo mrznúť. Ako ľudia sme niekedy ovládaní strachom, ba dokonca nepoznaným strachom v každodennom živote. Viem, že som občas otrokom strachu. Hľadám cestu von a zanechávam strach, aby začal odznova. Je to nemožná úloha? Možno je, možno nie, ale snažím sa to zistiť. Nerobím si novoročné predsavzatia zo strachu. Čo ak zlyhám? Čo ak rozlíšenie nie je tam, kde sa musím v živote sústrediť? Čo sa stane, ak uspejem v uznesení, len aby som zistil, že to nevadí? Viem, že niektoré z týchto obáv nie sú racionálne, ale nejako trvám na tom, aby som ich kŕmila. Je to prekliatie byť človekom? Keď nad tým uvažujem, napadne mi, že určitý strach je zdravý a normálny. Pocit nebezpečenstva je vrodený inštinkt, ktorý ľuďom môže dať Boh. Tam bolo nespočetné množstvo príbehov ľudí, ktorí nešli do lietadla alebo na výlet, a potom sa stane niečo tragické a sú ušetrení. Alebo aj matka, ktorá sa v noci budí, zľakla pocitu, že s jej novorodencom niečo nie je v poriadku, len aby zistila, že v skutočnosti niečo nie je v poriadku. Tento vrodený inštinkt možno považovať za krásny dar, ktorý majú iba ľudia. Kľúčom však je, nenechať strachom riadiť naše životy, v tom nesmierne zlyhávam.
Ak život nebol ľahký, potom sa z úzkosti stane starý verný priateľ. Nie ten typ priateľa, ktorého by človek chcel mať, ale o to menej úzkosti tu je. Občas som otrokom svojej úzkosti jednoducho kvôli svojej genetike a životným okolnostiam. Je normálne mať toľko úzkosti? Možno nie, nevadí mi to, hoci úzkosť je v mojom živote dôsledná. Ak to nechám tak, ponorím sa do chaosu. Moja úzkosť pramení z mnohých vecí v mojom živote. Jeden, ako dieťa som bol chorý a vypínal, moji rodičia, ktorí ma z celého srdca milovali, prešli mnohými bitkami, ktoré manželské páry vedú. Vedie ma k strachu, keď na mňa niekto kričí aj dnes. Ako tínedžer som bol fyzicky vyvinutý už v ranom veku, čo viedlo k tomu, že ma chlapci obťažovali a dievčatá nenávideli. Potom vstúpi do kolážových ročníkov, prvák 15, skôr ako prvák 25. Moji rodičia v tom čase žili v zámorí a ja som bol na vysokej škole v Ohiu. Nikdy som nemal rád, keď som bol ďaleko od domova, a toto bolo skutočne veľmi ďaleko.
Potom sexuálne napadnutie, ktoré otriaslo celým mojím svetom. Zahraničný študent, s ktorým som sa pokúsil spriateliť, pretože sa zdal byť trochu samotárom. Moje srdce je občas príliš veľké, dozvedel som sa to počas vysokej školy. Všetci sme sa mali stretnúť na mojej internáte na filmovom večeri, on prišiel skoro. Keď vošiel do mojej izby, zamkol za sebou dvere. Zvyšok bol hrôzostrašný. Keď odchádzal, vôbec som netušil, čo robiť, išiel som na toaletu, potom som sa vrátil a posadil sa na svoju posteľ. Moji priatelia potom dorazili na moju internát s otázkou, čo sa stalo, tváril som sa, že som v poriadku. Nechápal som, čo sa práve stalo. Sedel som tam v ohromenom tichu, keď sa film hral, ​​ani som ti nemohol povedať, o aký film išlo. Odišiel som z miestnosti, film prešiel z chodby do spoločenskej miestnosti a potom som zavolal mame. V tom čase bol môj otec nasadený. Potom som išiel na policajnú stanicu a potom som musel vydržať policajtov, ktorí ma vypočúvali, ako hrám dobrého policajta a zlého policajta. Zlý policajt hovoril, že klamem, keď som si to všetko vymyslel, nič sa nestalo. Potom mi urobili znásilňovaciu súpravu, toto je najhoršie poníženie po tom, čo sa stalo. Hovorte o nedôstojnom traumatizujúcom zážitku. Tvorili sa modriny a vnútorné a vonkajšie škrabance, ale ten policajt mi stále neveril. Po dni, keď som v miestnosti neodchádzal do triedy, prišiel môj brat, ktorý bol na vysokej škole neďaleko od mňa, a pomohol mi zbaliť izbu, aby som pri vyšetrovaní mohol zostať s ním. Dekan školy sa obrátil so svojimi otázkami na mňa a nakoniec dospel k záveru, že sa môžem vrátiť domov k svojim rodičom a dokončiť v nich kurzy pre uznanie. Na konci jeho telefonátu mnou otriaslo jeho posledné vyjadrenie. Spýtal sa, či som úprimný, a povedal rodičom, čo sa stalo, že som naznačoval, že som si všetko vymyslel. Bol som zhrozený a pokojne, ale pevne som odpovedal, že to, čo hovorím svojim rodičom, je moja vec a že možno musí hľadať, ako byť slušným človekom. Klepnutím na slúchadlo som išiel na policajnú stanicu. Policajti mi dali podpísať papier, ktorý mi povedal, že posielajú zahraničného študenta domov. Dodnes neviem, či mi niekedy skutočne uverili.
Po prechode na dospelé roky som bol späť doma v Nemecku s rodičmi, môj otec v čase, keď som prišiel domov, bol nasadený do vojnovej zóny. Potom som si získal veľa priateľov, keď som išiel na univerzitu na základni, akoby som nachádzal svoje životné miesto. Pustil som sa do vychádzania a zábavy vo všetkých nočných hodinách a strácal prehľad o tom, čo bolo v živote dôležité. Párty za párty, frajerka za frajerkou Padal som z kopca. Potom som jedného dňa vo veku 20 rokov stretla svojho terajšieho manžela. Vyšiel z ničoho nič a naša láska zasiahla ako blesk. Bol pre mňa najlepší. O mesiac neskôr sme sa vzali, ale potom sme vstúpili do randenia vo fáze manželstva.
Naše prvé tri roky manželstva boli plné úprav, pohybov, nepokojov, potratov a randenia. Bola to pekelná jazda. Prvé roky, v ktorých je vytváranie našich súčasných vzťahov zásadné, silné. Bol tam, aby mi vyzdvihol rozbité kúsky, dal ich k sebe a zároveň ma všetkých miloval. Moja láska k nemu bola najsilnejšou emóciou, akú som kedy cítil, tam predo mnou bol každý deň môj najlepší priateľ. Iste sme mali nejaké pekelné boje a hrozné zážitky, ale bol tam, nikdy ma neopustil. Počas mojich najtemnejších chvíľ jeho oči na mňa žiarili láskou. Našiel som svoju silu v sile, ktorú ponúkol. Urobil som to isté pre neho, nikdy som ho neopustil, nedržal ho, neobnovil jeho ducha. Strata našich detí nás formovala ako dospelých, znovu a znovu nám to lámalo srdcia. Lepidlo je láska, ktorú k sebe máme, a hlboké porozumenie, ktoré máme. Nikdy nebudeme rovnakí, ale vždy budeme spolu.
V mojich bojoch o zdravie je strach. Nebojím sa, že zomriem, z toho nemám strach. Keď zomriem, uvidím svoje deti. Aký krásny deň to bude. Nebo s Pánom a mojimi deťmi. Potom čoskoro príde môj manžel, konečne môžeme byť úplná rodina. Nakoniec tam budú aj moji rodičia spolu so všetkými mojimi predkami, to sa netreba báť, treba po tom túžiť. Strach je z toho, čo sa stane, ak čoskoro prenechám Zem svojim blízkym? Bojím sa o ich blaho, tam emočné zdravie. Bojím sa, aby smútili. Preto ma moje zdravotné problémy vyvolávajú strach.
Nenechať strach ovládnuť, môj cieľ je môj. S úzkosťou sadnite na zadné sedadlo namiesto toho, aby ste ma šoférovali. Život pre mňa nebol ľahký, ale poskytol mi schopnosť nachádzať radosť. Som tak milovaná svojou rodinou a manželom, je niečo väčšie ako toto? Dajte mi radu, hľadajte vo svojom živote radosť, pochopte, že budú prítomné obavy a úzkosť, ale prineste ich späť, vykročte ďalej a prevezmite kontrolu. [contact-form-7 404 'Not Found']